Sochárske diela na území Bratislavy, 1945 – 2012.

Predkladaný súpis sôch je výsledkom terénneho výskumu vykonaného od októbra 2011 do decembra 2012. Projekt sa uskutočnil vďaka podpore firmy Lidl Slovenská republika, v.o.s.

Súpis vznikol z reálnej potreby zmapovať sochárske diela v Bratislave. Žiadna centrálna evidencia moderných sôch totiž dosiaľ neexistovala. Tento stav viedol v praxi k ich zanedbávaniu, ale aj  nenávratnej strate. Kompetentné orgány, mesto ani samosprávy nemali dosiaľ informácie o dielach na území mestských častí, napriek tomu, že by malo byť v ich vlastnom záujme poznať pamätihodnosti na svojom území.  Architekti nových stavebných zásahov mohli vďaka tomuto stavu výtvarné umenie ignorovať, alebo odstraňovať pod rôznymi zámienkami.  Tvárili sa, že nedokážu danú situáciu riešiť etickým spôsobom – informovať o stavebných úpravách autorov.Bratislava ako hlavné mesto má prirodzene mnoho sochárskych diel z novšej doby, je preto zarážajúce, že ich nijakým spôsobom neeviduje. Sochy po roku

1945 sa zrejme zdajú stále nové, sú vnímané bez historickej hodnoty, preto len zriedka sa objavujú v súpise historických pamiatok. Niektoré mestské časti síce na zoznamoch pamätihodností uvádzajú aj tie novšieho dáta, ale skôr náhodne ako systematicky.

V našom výskume sme sa zamerali na exteriérové sochárske diela od roku 1945 po súčasnosť. Zaradili sme aj fontány, ktoré sa síce v niektorých prípadoch pohybujú na hranici dizajnu, ale v danom období dominujú tie s razantným sochárskym vstupom. Z toho istého dôvodu sme zaradili aj návrhy prvkov detských ihrísk. Keramika síce v agende SFVU spadala pod maľbu, ale mnohé realizácie sú plastické. Do nášho súpisu sme zaradili teda keramické steny reliéfneho charakteru. Pamätné tabule sme reflektovali len v tom prípade, ak okrem časti s nápisom obsahovali aj iný plastický motív. V súpise sa objavujú aj torzá, či pozostatky už nejestvujúcich sôch. Diela, po ktorých nezostala žiadna stopa, sme nezaradili.

V teréne sme vyhľadávali na základe štúdia materiálov SFVU a archívov autorov. Archívne záznamy SFVU nie sú kompletné, najmä z 50. a 60. rokov, ročné súpisy monumentálnej tvorby sa robili až v 80. rokoch a niektoré roky chýbajú. Archív fotografií je rovnako torzovitý. Je preto možné, že niektoré diela unikli našej pozornosti. Niektoré sme nevedeli podľa záznamov lokalizovať. Viditeľné a známe realizácie, napríklad pomníky a pamätníky, rovnako aj centrum mesta boli mapované na základe priameho kontaktu v teréne. Náš výskum nemal dostatočný časový priestor na mapovanie všetkých ulíc Bratislavy priamym kontaktom, napriek tomu sa domnievame, že bol vykonaný dostatočne dôkladne. Do súpisu boli zaradené všetky exteriérové diela, ktoré sú prístupné. Mnohé z nich sú dnes na súkromných pozemkoch podnikov alebo inštitúcií, skutočne verejným priestorom zostáva teda len priestor sídliska. V súpise sú zahrnuté aj sochy, ktoré vznikli po roku 1989 v rámci organizovaných sochárskych sympózií v Devíne a na hraničnom bode Slovensko – Rakúsko – Maďarsko. Sympóziá so zahraničnou účasťou organizovala aj Incheba Expo Bratislava vo svojom areáli. Sochárskym projektom bola Pocta strednej Európe (dlažba ako symbol križovatky) pod záštitou GMB. V okolí Mirbachovho paláca boli priamo do dlažby ulice osadené reliéfy slovenských aj zahraničných výtvarníkov. Do súpisu sme zaradili aj sochy v Galérii Horský park, kde sa nachádza stála expozícia slovenského sochárstva prístupná verejnosti od októbra 2012.  Danubiana Meulensteen Art Museum buduje exteriérovú expozíciu v okolí svojej galérie. Táto inštitúcia sa síce nenachádza v katastrálnom území Bratislavy, ale je kultúrnym bodom Bratislavčanov.  Do súpisu sú zaradené aj náhrobky v Slávičom údolí. Výtvarníci, ale aj iné významné osobnosti, majú originálne náhrobné kamene od slovenských sochárov.

Počet sôch v jednotlivých mestských častiach sa líši prirodzene od významu mestskej časti v rámci celku. Staré Mesto ako historické centrum a srdce mesta je prirodzene aj miestom sústredenia najväčšieho počtu realizácií. V tejto mestskej časti sa nachádza aj najviac diel z jednotlivých časových období. Sústreďuje aj väčšinu pamätných tabúľ či pamätníkov z celého sledovaného časového úseku. Napriek tomu aj niektoré mestské časti majú vysoký počet realizácií, ktorý závisí najmä od zámerov architektov jednotlivých sídlisk. Na niektorých sídliskách sa už pri výstavbe počítalo s výtvarným umením. Najvýraznejšie sa to prejavilo v Ružinove v 60. rokoch. Počas normalizácie bolo abstraktné umenie odstránené z ideologických dôvodov, napriek tomu má Ružinov stále pomerne vysoký počet diel z obdobia rozmachu monumentálnej tvorby vo verejnom priestore, teda v časovom úseku 1965 – 1989. Pomerne vysoký počet diel je aj v Petržalke. Boli dôsledne umiestnené nielen v rámci verejných priestranstiev, ale aj v každom areáli, alebo interiéri školy.  Naopak v Dúbravke sa takisto nachádza pomerne mnoho sôch v rámci sídliska, ale nie všetky školské budovy majú výtvarné diela, hoci ide o novú výstavbu. Iné mestské časti, takisto s novými obytnými súbormi, ako napríklad Dolné Hony, Devínska Nová Ves alebo Karlova Ves a jej časť Dlhé Diely sochy v priestoroch sídliska nemajú. K aplikácii teórie tvorby životného  prostredia, ktorá predpokladala umiestňovanie výtvarného umenia priamo v bezprostrednom kontakte s ľuďmi, nedochádzalo všade v rovnakej miere.

Mapovanie monumentálnej tvorby jednoznačne prezrádza aj dôležitosť jej podpory zo strany štátu. V období s jasnými legislatívnymi opatreniami, ale aj finančným zázemím, teda do roku 1989, vznikla väčšina realizácií. Po roku 1990 nastáva prudký pokles, v 90. rokoch je prírastok minimálny. Zmena nastáva v posledných rokoch, kedy aj jednotlivé mestské časti alebo iní investori iniciovali stavanie pomníkov.

V sledovanom časovom úseku 1945 – 2012 sú najpriaznivejším obdobím pre monumentálnu tvorbu roky 1965 – 1990. Od začiatku 50. rokov sa začína presadzovať idea tvorby životného prostredia, kde významná úloha popri architektúre pripadá aj výtvarnému umeniu. Cieľom je vytvoriť nové moderné životné prostredie nielen funkčné, ale aj estetické. Umelecké diela sú v 50. rokoch umiestňované na najvýznamnejšie civilné budovy, ale hlavná pozornosť sa venuje najmä budovaniu vojnových pamätníkov. Spolu s nárastom civilnej výstavby od konca 50. rokov sa objavuje čoraz viac výtvarných diel v architektúre. Nové sídliská v Bratislave z tohto obdobia, Februárka (dnes Račianska ul.) a Ružinov dokladajú túto tendenciu. V roku 1965 je prijaté uznesenie vlády 355/65 o rozpočtových pravidlách týkajúcich sa investičnej výstavby. Týmto je zabezpečené financovanie výtvarného umenia v architektúre priamo z celkového rozpočtu stavby. Hlava V. súhrnného rozpočtu stavby upravovala financovanie umeleckých diel, ktoré sú pevnou súčasťou architektúry, interiéru alebo exteriéru budovy, alebo architektonického komplexu. V roku 1978 boli prijaté  Metodické smernice o uplatňovaní výtvarného umenia v investičnej výstavbe, kde sú pravidlá tvorby umenia pre architektúru jasne definované. Výtvarné diela sa umiestňujú najmä „na takých stavbách, ktoré slúžia čo najširšiemu okruhu pracovníkov alebo verejnosti, s prihliadnutím na obsahové zameranie stavby a charakter stavby.“ Náklady určené na výtvarné diela sú upravené podľa významu danej stavby: „Pri stavbách mimoriadneho spoločenského významu (divadlá, vládne budovy a pod.) 1,5 až 2 %, pri stavbách spoločensky dôležitých (kultúrne domy, hotely, vysoké školy a pod.) 1,0 až 1,5 %, pri ostatných stavbách (stredné odborné školy, výskumné ústavy, knižnice, obchody, služby a pod. 0,5 až 1,0 %.“ Pri priemyselných  a inžinierskych stavbách sa čiastka posudzuje individuálne. Pri budovách občianskej vybavenosti v komplexnej bytovej výstavbe sa určí, v ktorom objekte alebo objektoch bude dielo umiestnené. Agendou tvorby výtvarných diel je poverený Slovenský fond výtvarných umení, ktorý zabezpečuje komunikáciu medzi investorom, architektom a výtvarníkom, ako aj posudzovanie diel odbornými komisiami. V komisiách zasadajú aj zástupcovia KSČ a spoločenských organizácií, ale názor odborníkov zostáva v popredí. Ideologické kritériá sa presadzujú len pri významných politických zadaniach pod dohľadom komisií Ministerstva kultúry SSR.

Monumentálna tvorba vždy odrážala spoločenské dianie, vznik aj odstraňovanie diel sú výsledkom konkrétnych udalostí a pohybu v rámci spoločnosti. Obdobia presadzovania ideológie, ako aj obdobia uvoľnenia je možné sledovať aj prostredníctvom umenia vo verejnom priestore.

V 50. rokoch sa objavuje na fasádach obytných aj administratívnych budov klasický socialistický realizmus, s tradičným okruhom vtedy preferovaných tém, znázorňujúci bežný život ľudu, najmä pionierskej mládeže. V popredí je aj sentimentálna téma matka s dieťaťom. V 60. rokoch vnikajú prvé realizácie integrujúce do verejného priestoru aktuálne formy umenia, ako je najviditeľnejšie napríklad na sídlisku Februárka, kde sa po prvý raz do verejného priestoru dostávajú rôzne podoby vtedajšej neskorej moderny.

V tomto období vznikajú aj prvé pomníky v rámci vypisovaných súťaží, ktoré prekračujú strnulosť socialistického realizmu ako napríklad Pamätník obetiam Mauthausenu na cintoríne v Slávičom údolí. Odvážnejšie víťazné návrhy zo súťaží však zostávajú na papieri, napríklad návrhy Pomníka SNP na námestí SNP.

V 70. rokoch nastáva rozmach monumentálnej tvorby v rámci nárastu výstavby, ten kulminuje v 80. rokoch. Je možné konštatovať, že k monumentálnej tvorbe na Slovensku prispeli rôznym podielom všetci výtvarníci žijúci v tomto období.  Sochárske diela na území Bratislavy zastupujú rozmanité výtvarné prejavy v celej škále od abstrakcie po idealizovaný realizmus, čiže od experimentovania po diela poplatné oficiálnej ideológii. Zastúpené sú všetky názory a autori všetkých generácií. Oficiálne presadzovaným štýlom zostáva socialistický realizmus viditeľný v pomníkovej a pamätníkovej tvorbe, ale celkovo sa obdobie 70. a 80. rokov paradoxne vyznačuje pluralitou foriem výtvarného umenia vo verejnom priestore.

Súčasnosť je naproti tomu rozpačitá. Staré Mesto zaplavili vtipné figúrky, ktoré sú veľmi populárne a obletované turistami. Po aktuálnom sochárskom výraze, alebo serióznej reflexii historických udalostí by sme však u nových realizácií márne pátrali. Idealizovaný realizmus je v pomníkovej tvorbe stále najvyhľadávanejší. Jediným zmysluplným pomníkom je Pamätník obetiam prechodu hraníc v Devíne, väčšina ostatných pamätníkov postráda zmysel aj/alebo adekvátnu formu.  Zákazky sa neprehľadným spôsobom dostávajú k obmedzenému okruhu autorov, súťaže pre výtvarnú tvorbu do verejného priestoru sú ojedinelé a financovanie nie je legislatívne ošetrené tak, aby motivovalo investorov k podpore umenia.

Výtvarné diela a ich osudy odzrkadľujú spoločenské zmeny. Aj odstraňovanie sôch je fenoménom, ktorý odráža postoje spoločnosti. Celoštátna akcia na očistu verejného priestoru od formálne nevhodného umenia bola iniciovaná priamo Komunistickou stranou v roku 1974. V čase normalizácie sa totiž abstraktné diela stali nevhodné pre ich tzv. formalizmus. To znamená, že nevyhovovali svojou modernou formou, vymykali sa kánonu socialistického realizmu. Asanácia takého rozsahu však vyžadovala značné finančné prostriedky, preto sa vo väčšine prípadov neuskutočnila podľa plánu. V Ružinove však stranícky príkaz našiel odozvu a bol realizovaný. Zničené boli sochárske aj maliarske realizácie v priestoroch sídliska. Nachádzali sa tu progresívne výtvarné diela od výtvarníkov mladej generácie 60. rokov. Boli zničené sochy od P. Bindera, T. Kaveckého, J. Kočiša, A. Rudavského, R. Uhera, keramické steny M. Laluhu, M. Paštéku, nosná betónová stena od J. Vachálka, maľba T. Klimovej, J. Čihánkovej, fontána J. Jankoviča a mnohé ďalšie. Paradoxne čistku prežili sochy V. Kompánka a Š. Belohradského. Celá akcia sa vyznačuje absurdnosťou, pretože na mnohých miestach boli osadené nové abstraktné diela, išlo teda skôr len o manifestáciu moci ako o dôsledné uplatnenie pravidiel ideologickej čistoty socialistického realizmu.

Vo verejnom priestore sa odrážajú politické zmeny najmä rúcaním pomníkov politických osobností. Zmena po roku 1989 teda priniesla odstránenie hlavných ikon bývalého režimu z priestoru mesta. Zmizli päťcípe hviezdy, pomník Klementa Gottwalda, Milicionár, busta F. Zupku a ďalšie. Takéto obrazoborectvo je možné vnímať ako prirodzené, pretože skompromitované osobnosti a idey sú vždy nahrádzané hrdinami novej doby.

V súčasnosti mizne výtvarné umenie najmä v rámci nových stavebných úprav. Investori nevedia nič o dielach, ktoré získali spolu s budovami. Možno sa spoliehajú na architektov, tí však evidentne nie sú dostatočne zorientovaní v kultúrnych hodnotách. A investori žiadajú „súčasnú“ architektúru, teda  sterilné formy typizovaného „dizajnu.“ Originálne diela zavadzajú.

Náhľad na kvalitu  výtvarného umenia vo verejnom priestore spred roka 1989 a v súčasnosti hovorí sám za seba. Samotné diela prezrádzajú niečo o kultúrnej úrovni vtedy a dnes. Napriek výhradám k centralizovanému systému a jeho ideologickým pravidlám obmedzujúcim slobodu vyjadrovania v prípade dôležitých objednávok, komisie SFVU jednoznačne napomáhali k udržaniu minimálnej technologickej a výtvarnej kvality. Umelecká kvalita súčasných diel je v mnohých prípadoch diskutabilná. Súpis sa zrieka hodnotenia kvality. Prehľad jednoznačne odhaľuje charakteristické črty pre jednotlivé obdobia.

Výskum odhaľuje masívne zanedbávanie údržby výtvarných diel najmä v priestoroch sídlisk. Posprejované, alebo inak poškodené diela sú bežným javom. Niektoré boli odcudzené. Druhým problémom je zarastanie vegetáciou, ktorá evidentne nikomu neprekáža vo výhľade na dielo a môže ho poškodzovať. Poveternostné vplyvy takisto prispievajú k pomalej devastácii. Údržba sa robí nevhodným spôsobom, mnoho sôch aj nádrží fontán je poškodených nevhodným náterom, ktorý znehodnocuje pôvodný materiál a vizuálne pôsobenie. Len málo mestských častí venuje pozornosť fontánam. Tie sú väčšinou nefunkčné, v okrajových štvrtiach je fontána naplnená vodou výnimkou. Jedine v centre mesta sa na ich stav a funkčnosť dbá viac. Problémom zostáva naďalej aj vzťah majiteľov k dielam. V dôsledku transformácie spoločnosti po roku 1990  sa diela zo štátnych podnikov ocitli v súkromnom vlastníctve bez zákonnej ochrany.  V prípade štátnych inštitúcií je situácia o niečo lepšia, zväčša evidujú prítomnosť výtvarného diela vo svojej budove. To však neplatí napríklad v prípade Vzdelávacieho centra na Tomášikovej ulici, kde síce zostala exteriérová plastika od I. Vychlopena, ale interiérovú maľbu zatreli v rámci maľovania. Objekty M. Šimurdu na Drotárskej ceste sa ocitli na súkromných pozemkoch, pri bytových domoch. „Majiteľka“ nás okamžite upozorňovala, že ona môže ich aj zničiť, pretože oni ten pozemok ako vlastníci bytov kúpili. Má samozrejme pravdu, ale v civilizovanej spoločnosti sa vlastníctvo spája aj s istou úrovňou vedomia a etikou. Navyše si vlastníci dielo ani nekúpili, ale dostali ho zadarmo – keby sa jeho cena premietla do ceny bytov, asi by to pocítili – a snáď by sa k nemu aj inak správali. Problémom je práve to, že sa výtvarné diela ani nedostanú do posudkov pri zmene vlastníka budovy a preto na papieri neexistujú. To umožňuje ich zničenie pri stavebných úpravách. Primitívne chápanie súkromného vlastníctva, bez akejkoľvek etiky a zodpovednosti je bežné, a je podporené aj samotným autorským zákonom. Ten umožňuje vlastníkovi dielo zničiť. Táto formulácia totiž brala do úvahy audiovizuálne nosiče a nie originálne diela výtvarného umenia. Problémom zostáva nepochopiteľná ľahostajnosť mestských častí. Jedine Petržalka má pomerne obsiahly zoznam pamätihodností z novej doby, ale výtvarné diela sú v ňom zaznamenané nedôsledne. Bez obnovenia záujmu vlastníkov – firiem, inštitúcií či mestských častí o umenie vo verejnom priestore môže dojsť vymazaniu rozsiahlej kapitoly povojnového výtvarného umenia na Slovensku bez toho, aby spoločnosť vôbec rozlíšila kvalitu aj hodnotu diel a integrovala ich do svojej histórie umenia a hmotnej kultúry. Veríme teda, že predkladaný súpis pomôže kompetentným zorientovať sa v kultúrnych hodnotách a napomôže k adekvátnym opatreniam údržby a ochrany.

 

Sabina Jankovičová